Nedávno som si pozrela rozhovor s MUDr. Zlatkom Marinovom, prednostom detskej obezitologickej kliniky Fakultnej nemocnice Motol. Som zdesená, znechutená a bojím sa. Poďte sa báť so mnou, máme hneď niekoľko dôvodov:
1. omráčenie – 1/3 obéznych detí má monštrózny stupeň obezity
To znamená, že majú už tukom prerastené vnútorné orgány. Pozrite si toto video:
Čo vidíte? Rozkošného chlapca, ktorý vydarene paroduje známy popevok?
Ja vidím chúďa, ktoré má opuchnuté oči, tukové záhyby na miestach, kde nemajú čo hľadať, možno má už problémy so srdcom, dychom, možno má už detskú cukrovku… V tvári agresívny výraz…
Ja toto video nenávidím.
2. omráčenie – potrebujeme obezitológa
V strednej Európe potrebujeme lekára, ktorý má atestácie z obezitológie a v tomto svojom odbore sa špecializuje LEN na deti… Dvihnutý varovný prst – nie je tu preto, lebo on sa rozhodol – jeho špecializáciu si vynútilo prostredie. Povedané ekonomickým slovníkom – na trhu je dopyt po jeho odbornosti, trh si to vyžiadal.
Detského obezitológa si vynútilo prostredie.
3. omráčenie – rodičia trpia obezitogénnou slepotou
Rodičia nevidia, že ich dieťa má nadváhu a čo je horšie, nemôže im to nik povedať. Ani lekár. Čo si to dovoľuje? Idem k inému. Vôbec im nedôjde, že keď má 6-ročné dieťa na bruchu celulitídu, niečo asi nie je v poriadku.
Je to rovnaké u dievčat aj u chlapcov. Viete, prečo muži nemajú celulitídu? Lebo je to škaredé. Donedávna som bola ochotná pochybne úsmevnú pointu tohto vtipu zhovievavo akceptovať – že totiž muži nemajú celulitídu. Ale! V tomto vtipe sa nehovorí nič o chlapcoch. Pozrite si pri najbližšej príležitosti deti na pláži…
Ale nie je to len o deťoch. Mám známu v dôchodkovom veku – s brutálnou nadváhou. Hovorme jej pani S. Už má poškodené bedrové kĺby – lekári jej odporučili totálnu endoprotézu (výmenu bedrového kĺbu). Ten, ktorý ju mal operovať, si dovolil jej naznačiť, že by pred operáciou mala schudnúť. Tak to si teda dosť dovolil! Milá pani S. nelenila, našla iného lekára. Čuduj sa svete, aj ten jej odporučil schudnúť. Šla za ďalším a ďalším. Šiesty lekár v poradí jej nepovedal nič a tak sa naša pani S. nechala operovať ním. K želanej zmene nedošlo – chodí rovnako ako predtým. Rovnako kríva, rovnako používa paličku, rovnako dychčí. Možno ju to o niečo menej bolí.
Okrem toho obézne deti sú podvyživené. Nie, nie je to paradox. Trpia podvýživou stopových prvkov a vitamínov. Obžerú sa balastom a normálne plnohodnotné jedlo im buď nechutí, alebo „už nevládzu“. Čo je balast? Nemsíme byť odborníkmi – stačí sa trochu zamyslieť. Pečivo k polievke či prívarku. Dva poháre džúsu v reštaurácii, kým čakáte na obed. Čokoláda pred večerou. Pozorujte, čo jete a čo jedia vaše deti.
Obézne deti sú podviživené.
A televízor k večeri. To nie je balast v pravom zmysle slova. Televízor eliminuje energetickú homeostázu (voľne povedané – je to pocit sýtosti). Jednak hlcete – sústredíte sa na to, na čo sa dívate – v tomto prípade na televízor namiesto taniera, prežúvania a spoločnosti pri stole. Zjete nie toľko, koľko potrebujete, ale zožeriete všetko. Prejete sa. Sústredením sa na telku sa nesústredíte na pocit svojho žalúdka – nevnímate, či je plný alebo nie.
Ako to končí? Po takejto televíznej večeri fučíte a vyvalíte sa na gauč, lebo máte brucho plné ako vlk, keď pohltal kozliatka. Drieme sa vám, možno zaspíte – a telo, staraj sa. Ono sa postará – tíško a v pokoji si to všetko naukladá do tukových zásob, lebo s tým nevie chúďa urobiť nič iné. A vy sa ráno postavíte na váhu a budete nadávať ako pohan…
4. omráčenie – môže za to celá spoločnosť
Všetci spoločne vytvárame toxické obezitogénne prostredie. Zjednodušovanie a automatizácia ruku v ruke s rozvojom elektroniky a „nenutnosti“ sa pri rôznych činnostiach hýbať nám otravujú vzduch.
Nevidíme, nechceme vidieť tučkov okolo seba. Tučné deti, tuční dospelí. Fučia, potia sa, hnusne to vyzerá… Nemôžete to naznačiť, nemôžete to povedať, nedajbože sa vysmievať. Automaticky vás označia za hyenu necitlivú bez štipky vychovania a súcitu. Viete, ako ten človek trpí? A vy mu ešte pridávate…
Áno. Ale vo väčšine prípadov si za to môže SÁM. Priznajme si to – čo taký človek urobil proti tomu, aby nebol obézny? Športuje 3 – 4x týždenne? Sotva. Je samú zdravú stravu? Nie. Nepije ani kvapku alkoholu? Inak by sa tomu nehovorilo pivné brucho.
Spoločne vytvárame toxické obezitogénne prostredie.
Vo väčšine prípadov cyklus vyzerá nasledovne – priberám – som z toho nešťastný – zajem to čipsami – horšie sa hýbem, teda sa hýbem menej – som ešte nešťastnejší – potrebujem k čipsom aj zmrzlinu – som stále tučnejší. Zacyklili sme sa.
Nie, ja sa obéznym ľuďom nevysmievam. Jeden z tisíca má nadváhu zo zdravotných dôvodov. A keďže neviem, či to nie je práve ten predo mnou, čuším.
Podľa Dr. Marinova to súvisí s tým, že ženy sú zhovievavé k hmotnosti mužov (a tým pádom aj k hmotnosti vlastných detí). Veta: „Pod veľkou horou drieme veľký maco.“ mi naozaj nepripadá vtipná. Sú na túto tému ešte ďalšie vtipy, ale tie sú nepublikovateľné 🙂 Pvedzme si úprimne – načo mi je veľký maco, keď sa k nemu cez tú horu nedostanem?
Ženy sú zhovievavé k hmotnosti mužov.
5. omráčenie – záťaž pre všetkých naokolo
Pán doktor hovoril o zaťažovaní zdravotníckeho systému, ale čo záťaž rodiny? Bezohľadnosť voči ostatným? Sú povinní sa o vás starať? V súčasnosti je viac nádorov spojených s obezitou než s fajčením, takže má väčší zmysel prevencia proti obezite než prevencia proti fajčeniu.
Amputácia končatín, transplantácia obličiek či pečene, slepota – dôsledky cukrovky spôsobenej obezitou. Sme ochotní to akceptovať u ľudí, ktorí majú 60. Budeme o 30 rokov ochotní akceptovať tieto úkony u 30-nikov? 40-roční invalidní dôchodcovia bez nohy alebo na vozíku, ktorí sa po každom pohybe huspeninovite trasú ešte 20 minút? Opuchnuté privreté oči, o tri brady viac, než je normálne, kožné záhyby na stehnách a na bruchu….
Verili by ste, že na týchto fotkách je ten istý človek?
Nehnevajte sa na mňa, ale vy si naozaj myslíte, že môžete vyžadovať od svojho okolia a svojich najbližších, aby vám boli vždy poruke, obmedzovať ich iba preto, lebo sami ste nemotorní? A nie je to otázka úrazu, ani nič dočasné, toto je vaša vina a je to do konca života.
6. omráčenie – obézni kojenci
7% kojencov v Čechách je obéznych. Pediatri nepovedia rodičom, že ich dieťa má nadváhu, lebo rodičia sa urazia. Pre okolie je to „zdravé dieťatko“, „dobre živené“, „cvalík“, „valibuk“… Rodičia pri týchto označeniach rastú od pýchy a vlastne by sa mali prepadať hanbou. Môže za to dnešná mánia kojiť, kojiť a kojiť. Lebo to je najzdravšie. Ale kojiť trojročné dieťa je normálne? Lebo to upevňuje puto s matkou. Bez ohľadu na to, že rodičia majú pred rozvodom a v jednom kuse sa hádajú – decko bude na prsníku, len aby neplakalo a tým bude mať s nešťastnou a uplakanou matkou lepší vzťah? Papkaj, miláčik, keď ti chutí, len nech rastieš. Do šírky….
+1 šleha na záver – dorážka:
Doktor Marinov v závere rozhovoru povedal: USA síce vedú svetový rebríček v počte obéznych ľudí, ale viete, že v eurokaukazskej populácii v Spojených štátoch (to sú belosi európskeho typu – teda aj my) je tam nižší výskyt nadváhy a obezity ako u nás?
Mňa vydesil. A vás?
Vaša Paulína
