Chodiace ego a jeho svaly alebo Zbohom, zdravý rozum

Prišiel chlapec. Za taký hrudník by sa nehanbil ani Arnold a stuhnutosťou svalov sa mohol pokojne porovnávať s Michelangelovým Dávidom. Rozprávať začal hneď, ešte sa ani dvere za ním nezavreli. Na moju štandardnú otázku, či má nejaký problém či bolesť alebo chce len relaxovať mi odpovedal, že problém nemá, chce len uvoľniť svaly. Masér vidí, masér cíti. Muhammad Ali by mal čo robiť, aby ho rozbil. Nuž ale ja mám výzvy rada…

„Tlačte, ja mám rád tvrdé masáže!“ Ši še ošaľel, chlope? Šak ši tvardy jak kameň!

Ale OK. Mám rada výzvy. Zo skúsenosti viem, že títo „tvrdí“ chlapci toho až toľko nevydržia. Tak som zatlačila.

„Až tak nieeeee!“ To by sme mali. Neznášam, keď ma niekto podceňuje…

Opýtala som sa: „Cvičíte?“ Zlá otázka. Kadencia slov sa zdvojnásobila. Za 10 minút som sa dozvedela jeho 2-ročnú históriu cvičenia, úpravy stravy a chudnutia. Na záver tejto genézy som dostala otázku: „Aj vy maséri musíte poznať anatómiu, že?“ A ty šebe myšľiš, že by som bez totych vedomosci znala, co mam robic?

„Ja som si urobil kurz trénera fitness. Nechcem trénovať, len sám pre seba, aby som vedel, ako funguje telo a čo mám robiť.“ Ta kalap dolu, chlope, jaka mudrosc ce napadla… majnem mi zbehlo.

Najmä keď používam bolestivé techniky mám vo zvyku vysvetľovať klientom, čo robím, aby si nemysleli, že im len tak z pasie ubližujem. A tak som začala o odliepaní kože a fasciách… Nebudem zabiehať do detailov, ale tá fascinácia v jeho hlase sa nedala prepočuť: „To nám na kurze nehovorili! To je dobré, to by som si mal zapamätať, to sa mi zíde, že?“ To šebe piš!

Po chvíľke som začala o zlepených svalových vláknach a o tom, ako vzniká stuhnutý sval… „Ani to nám nehovorili, aj toto by sa mi mohlo zísť! To si tiež musím zapamätať!“ Ta ty ši mal co za kurz? Na osobitnej škoľe?

Prechádzala som popri chrbtici a vystrelilo ho. Nevinne som sa opýtala, či bolí. Hovorím mu: „To je kosoštvorcový sval,…“ – a chcela som pokračovať o jeho funkcii. Skočil mi do reči: „Jóóój, my sme mali na kurze svaly, ale nie po latinsky.“ Ňechapem, čo latinske čul na kosoštvorci…

„A kde vlastne je ten sval, čo ste hovorili?“ „Myslíte kosoštvorcový?“ „Hej, ten.“ „No tam, kde vás to bolí!“ – skoro som kričala od zúfalstva. Našla som to miesto a stlačila: „Tu!“ Ta ty ši co za material?

Postupne sme začali uvoľňovať trapézy. Opäť veta za všetky drobné: „Ale dávajte pozor, čo robíte, nieže sa vrátim do kancelárie úplne spľasnutý!“ Muj zlaty, ty ši taky naduty, že nespľasneš ani za dzešec roky!!!!

Konverzácia sa niesla v tomto duchu až do konca. Na záver sa postavil, upažil a začal tlačiť paže za seba. Zdesil sa: „To čo ste urobili? Keď som takto dal ruky, sa mi dotkli trapézy a teraz nič!“ Reku: „Máte ich uvoľnené.“ „A aj mi zvykol popukať chrbát!“ „A chcete ho popukať?“ „A vy to viete?“ Aj keby som neznala, ta by som šebe zgustla, jak by som ho pripučila o toten stol… „Viem. Chcete hrudnú či driekovú chrbticu?“ A chlapec ma zabil:

„No, viete, ja si už nepamätám, ktorá je ktorá…“

„Hornú či dolnú časť chrbta?“ „Aha! Hornú.“ „Tak si ľahnite naspäť….“

A ja sa pýtam: KTO MU PRE BOHA DAL CERTIFIKÁT FITNESS TRÉNERA?????

Vaša Paulína