Tlieskajme deťom! alebo „Ako burani fotrovci k športu svoje deti vedú…“

Medzinárodný judo turnaj pre deti 0 – 10 rokov, Brno

Deti z Bratislavy idú s rodičmi, niektoré berú spoločne ich tréneri. Po príchode do Brna niektorí rodičia odovzdajú deti trénerom a idú na nákupy.

Pozastavenie prvé:

Ako to, že tí rodičia odiši? Existuje lepší fanúšik pre dieťa, ako je jeho rodič? A nielen to. Ak by tam všetky deti mali iba trénerov, je to OK. Ale prečo tam niekto má rodičov aj starých rodičov a niekoho len dovezú, odložia a nákupy sú pre nich dôležitejšie?

Dávno nemám 10 rokov. No keď idem na súťaž, vždy sa mi strieľa omnoho lepšie, keď za mnou sedí niekto, koho mám rada. Keď viem, že po každom výstrele, aj tom nevydarenom, sa môžem obrátiť a ten človek sa usmeje, alebo mi len pohľadom naznačí, že to bude dobre, že je tam a drží mi palce. A to som omnoho „ostrieľanejší“ pretekár, ako tie deti. Tie nepotrebujú oporu, ony potrebujú piedestál, lešenie a kotvy, aby to ustáli. Ale OK, chápem, že nové čižmy sú dôležitejšie.

Judo turnaj klubu STU pre deti 0 – 10 rokov, Bratislava

Všetky deti doviedli rodičia. V telocvični sa koná turnaj, vonku v areáli sa varí guláš a chystá stánok s kofolou a pivom. Koniec školského roka, džudisti sa s ním lúčia turnajom pre deti a neformálnou akciou pre všetkých.

Pozastavenie druhé:

Prečo žeriete v telocvični? Voda OK, ale jedlo? Moje a ešte niektoré ďalšie deti desiatovali na chodbe pred telocvičňou. Bez najmenšieho zaváhania pochopili, že palubovka nie je linoleum v jedálni. Že tam, kde chodíme bosí (lebo všetci sme sa pred vstupom do telocvične vyzuli), predsa nechceme šľapnúť na kúsok Horalky alebo šunku, na ktorej je ešte maslo. Priznávam ale, že som nedokázala odpovedať na otázku, prečo tamtie deti jedia vnútri, keď sa to nemá.

Pokračujme… Úžasne motivačné rozlosovania robia tréneri na týchto mini cup-och. Vyrobia váhové kategórie pre deti tak, aby boli v kategórii max. 3 deti – aby sa umiestnilo každé. (Vznikajú tak úsmevné kategórie ako do 27,3 kg apod. 🙂 ) A tak vidíte hrdé deti, ktoré odchádzajú na guláš každé s medailou na krku a diplomom v ruke….

Nech je ako chce, každé z nich urobilo na sebe kus práce. Medailu aj diplom si bezo sporu zaslúžia. Ale…

Pozastavenie tretie:

Dávali vám už niekedy medailu v úplnom tichu? Díva sa na vás sto ľudí a nik netlieska? Pri dekorovaní detí v kategórii do 15,5 kg 🙂 som bola jediná, ktorá začala tlieskať. Ani rodičia! A to boli škôlkári! Pri ďalšej kategórii už dvaja tréneri začali tak silný potlesk, že sa pár ľudí pridalo. Priznávam, mala som slzy na krajíčku. Nadšenie a zápal tých detí v zápasoch. Skoré vstávanie v sobotu, lebo majú turnaj. Napätie, tréma. Drobné drámy, zvraty v zápasoch. Slzy a radosť. Tie naozajstné, detské. Videli ste niekedy dieťa, ktoré v jude hodil súper o zem tak, že ho to bolelo, dieťa sa rozplakalo, ale bojovalo ďalej? S plačom, ale s absolútnou cťou dokončilo zápas? A keď mu dávajú medailu, neozve sa potlesk ani jeho najbližších?

Keď vystupujete na „bedňu“, aby vám dali pohár či medailu a potriasli rukou, mieša sa vo vás radosť, dojatie, bázeň. Tešíte sa aj máte malinkú trému. A keď to ocenenie dostanete, ozve sa potlesk a vy sa už len usmievate. Funguje to v každom veku, ale dôležité je to hlavne v tom malom.

Viete si predstaviť, že na Majstrovstvách sveta dekorujú víťazov a neozve sa ani hymna ani potlesk?

Potom sa to rozbehlo. Už znel aký-taký potlesk. Časom však začal opäť slabnúť.

Pozastavenie štvrté:

Vaše decko dostane medailu a vy sa zdvihete a odchádzate? Preteky vždy končia udeľovaním cien. VŠETKÝM, čo sa umiestnili! K tomu potlesk. Tú salvu si zaslúži iba vaše dieťa? Tie ostatné vás nezaujímajú? Prvej kategórii bude tlieskať sto ľudí a poslednej iba ich rodičia a tréneri? Prečo? Veď zotrvať a zatlieskať znamená vzdať víťazom úctu v športe, ktorý ich spája aj s vaším dieťaťom. Okrem toho oceňovanie víťazov a vzdanie holdu potleskom je jedným z najlepších momentov, ako ukázať vašim deťom, čo je špotové správanie, fair-play či úcta voči súperom. Je jedno, či dostanem medailu alebo som na štvrtom a ďalšom mieste. Svojím odchodom ostatným ukazujete: mám ťa na háku, vôbec ma nezaujímaš, si pre mňa nikto. Presne tomu učíte aj svoje dieťa. Iní ho nebudú zaujímať…

Tí, čo stoja na stupňoch víťazov, si moju úctu zaslúžia. Aj tú vašu a najmä vašich detí.

Keby dekorovanie víťazov na Olympijských hrách boli účastní iba prví traja športovci, ich tréneri a organizátori? Žiadne publikum ani súperi? Pripadalo by vám to normálne? Pre deti sú každé preteky Olympijskými hrami.

Slovenský pohár v lukostreľbe, všetky vekové kategórie, Liptovský Mikuláš

Deti strieľajú ako o dušu spasenú, chcú byť rovnako prvé, ako dospelí. Snáď ešte viac. Reakcie na výsledok vzájomných súbojov sú len dve: úsmev alebo plač. Presne viete, či dieťa vyhralo alebo nie. Tie plačúce tíši okolie, rodičia hovoria o tých skvelých zásahoch, ktoré sa synovi podarili, alebo počujete niečo ako: „Nevadí, ešte je jedna sada, porazíš ju…“ apod.

Pozastavenie piate:

Zrazu sa ozve mužský hlas: „To čo si tam robil? Ako si to strieľal? Veď si ho mohol poraziť? Sa vôbec nesústredíš! Skoncentruj sa, takto sa nikam nedostaneš!“ Hlas je nazúrený a hlasný. Keď sa za ním otočíte, vidíte otca širokých ramien a holej hlavy s výrazom hladného buldoga a pred ním 8-ročného plačúceho chlapca. Otec vyzerá, že uvalí jednu aj vám, ak sa priblížite. A potom ho pošle do ďalšej sady: „Tak sa sústreď, nebuď ako debil!“ WTF?

Po tomto by som sa posr… aj ja. To sa má ten malý strelec upokojiť, s rozvahou a sústredením napnúť luk a dať tri desiatky po sebe? A otec nemá problém. Vôbec nevidí, že je jediný, ktorý zjape na svoje dieťa. Nevidí, že mu viac škodí, než pomáha. Že mu škodí nie len teraz, ale na celý život. Opora, pomoc, útecha sa odporúčali. Z veľkého mocného tatka sa stal obrovský, nepremožiteľný, všadeprítomný strach…

Akákoľvek detská súťaž

Pozastavenie šieste:

Decko odsúťaží a sadne si na zadok s telefónom či tabletom v ruke. Nevníma, nič preň neexistuje. Už som videla, že nepočulo ani vlasté meno, keď malo nastúpiť na zápas. Neje, nepije. Nezaujíma ho, ako súťažia súperi ani kamaráti. Nesleduje súperov, aby videl, kde majú slabiny, aby na nich „vyzrál“. Nefandí, nevykrikuje, netlieska, nepoplácava po ramenách. Žiadna radosť, žiaden smútok, žiaden tímový duch. Odparené emócie. Nežije tú napínavú turnajovú atmosféru. Prečo? Tu by mohli zasiahnuť tréneri. Ale ich celkom chápem – naťahovať sa s rodičmi by sa nechcelo ani mne.

Nie, netvrdím, že dieťa treba vždy len ľutovať. Netvrdím, že má dostať vždy všetko, čo chce. Ale uznanie za výkon od dospelých hoci len formou potlesku, uznanie od rovesníkov, ktorí ho vidia na stupni víťazov, podržať ho, keď sa mu nedarí sú najlepšie spôsoby, ako udržať v deťoch nadšenie pre šport. Je jednoduché lamentovať, že dnešné deti sa nehýbu, že sedia len s tabletmi a telefónmi, že sa nehrajú s rovesníkmi. Ale presne týmto správaním od športu odrádzate ešte aj tie, ktoré športovať chcú. Alebo z nich vychováte „športovcov“, ktorí budú sebeckí a sebestrední, tým pádom „nobľúbení v kolektíve“ 🙂 . Ani ich kluboví kolegovia im nebudú priať ani fandiť.

Preto – TLIESKAJME DEŤOM!

Vaša Paulína