Správame sa k telu logicky?

Mladý muž. Môže mať okolo tridsiatky. Krásny. Vyčesaný, voňavý, hladučký, v každom ročnom období s tým správnym snedým nádychom pokožky. S vlniacimi sa svalmi – aj úplný laik na prvý pohľad spozná roky driny vo fitku.

Väčšinou sa rozprávame o tréningu a o regenerácii po ňom a moja životná skúsenosť mi nedá neustále sa ho pýtať, či po tréningu strečuje.

Jedného dňa prišiel, ľahol si a keď som sa dotkla jeho chrbta, zjajkol. Prehmatala som ďalšie štyri miesta na chrbte a pýtam sa ho:
„Zhyby na hrazde so širokým úchopom, sťahovanie kladky, veslovanie, alebo niečo iné?“
„Všetko. Predvčerom som robil chrbát.“ – odpovedal.
Nasledovala moja klasická a otrepaná otázka:
„A strečing po tréningu bol?“
„Jasné. Veď aj vy ste mi to vysvetľovali, aj tréner ma do toho tlačí, a ja si zasa dám povedať.“ Podľa stavu jeho svalov to však zjavne prehnal a aby som odľahčila situáciu, s úsmevom (a mysliac si, že to bude vnímať ako vtip) som sa opýtala:
„A čo ste strečovali?“
„No predsa nohy!“
Zalapala som po dychu a už som len počula samú seba:
„A môžem sa opýtať, prečo ste strečovali nohy, keď ste cvičili chrbát?“
Ostal dlhú chvíľu ticho a potom ticho povedal:
„No, tá otázka dáva zmysel…“

Vaša Paulína

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *